Takmer archaické slovné spojenia dodávajú príbehu nánosy, ktoré sa v literatúre 21. storočia už nepoužívajú. Prípustné by to bolo vtedy, ak by autor zasadil svoj príbeh do prostredia dôb minulých, prípadne by príbeh pôsobil ako sen. V prípade, že berieme do úvahy, že dej sa odohráva v nedávnom čase, sú slovné spojenia ako luna, chytro, neviestka atď. v prozaickom texte modernej beletrie považované za redundantné a text nijako neozvláštňujú, práve naopak, stáva sa pre čitateľa oveľa zložitejším.

Príbeh má však aj dva prvky súčasnej populárnej literatúry. Prvým je motív osudovosti, ktorý je reprezentovaný rovnakým snom oboch postáv. Druhým motívom je láska, ktorá sa svojím spôsobom naplní vzájomnou obetou  oboch ľudí. Taktiež je tu silne zastúpený motív cesty v zmysle putovania, ale aj v oblasti duchovného naplnenia.

Nakoľko autor si zvolil veľmi neštandardný štýl písania, ktorý je zrejme v kruhoch, v ktorých sa preberajú nadpozemské veci, bežný, slovenský literárny kontext naň nie je celkom zvyknutý. A, pravdupovediac, ani pripravený. Samozrejme, ľudia, ktorých zaujímajú veci týkajúce sa okultizmu a rituálov všetkého druhu, majú možnosť prečítať si prinajmenšom pozoruhodnú knihu, ktorej záver je však celkom ľahko predvídateľný. Oceňujem, že príbeh hlavného hrdinu zostal otvorený, čo dáva priestor čitateľovi na dotvorenie si jeho vlastného záveru.

Štylizácia viet a slovných spojení bola podľa môjho názoru veľmi nešťastnou voľbou. Príliš zložité súvetia, ktoré si často vyžadovali výkladový slovník, by sa mnohokrát dali zjednodušiť, text by nabral dynamiku a čítanie by sa stalo príťažlivejším. Dalo by sa však diskutovať o tom, či je autorovým zámerom pritiahnuť pozornosť čitateľa a zviditeľniť opísanú komunitu.