Nejde o jednoliaty príbeh, ktorý by mal úvod, jadro a záver, no i napriek tomu je čítanie pútavé. Štruktúra knihy je presne taká, ako i depresia samotná – nepredvídateľná, miestami rozháraná a neučesaná. Autorovo rozprávanie totiž nedodržuje žiadnu chronológiu, volí presne také slová, aké sa mu práve vynárajú v duši, a zobrazuje čitateľom také spomienky, ktoré práve uzná za vhodné a dokážu podčiarknuť to, čo chce svetu zdeliť. Napriek absencii akéhokoľvek poriadku v jeho rozprávaní však kniha nepôsobí na čitateľa chaoticky.

Takisto je dôležité podotknúť, že hoci sa Prečo zostať nažive zaoberá ochoreniami duše, nejde o psychologickú príručku či prvoplánovú motivačnú literatúru. Čitateľ tu nenájde žiadne odborné termíny ani zložité vysvetlenia z oblasti biológie. Ide o čisto o rozprávanie muža, ktorý sa zdôveruje so svojimi zážitkami a spomienkami, pričom jeho cieľom nie je čitateľa motivovať alebo edukovať. Chce len poukázať na to, že depresia nikdy nie je väčšia ako človek samotný – a to bez použitia fráz plných klišé.

Hoci sa kniha zaoberá ťažkou a citlivou témou, samotné čítanie pochmúrne nie je, práve naopak – vsadí do duše čitateľa rôznorodé pocity a zapôsobí na neho, akoby sa k nemu prihováral priateľ, ktorého dôverne pozná. Ide v podstate o akýsi „jednostranný rozhovor“ – zatiaľ čo autor rozpráva, čitateľ objavuje nielen spomienky a myšlienky, ale nachádza aj kúsky svojej osobnosti, ktoré sa predtým bál odokryť aj sám pred sebou. Záverečné riadky zanechávajú v človeku dojem, že nech sa mu do cesty postaví čokoľvek, nikdy to nebude väčšie a silnejšie než on sám.