Po prečítaní knihy sa bude v čitateľovi miešať množstvo pocitov a myšlienok. V prvom rade sa zamyslí nad tým, ako je možné, že sa autorke podarilo s ľahkosťou vymyslieť 12 mini príbehov, ktoré na úplnom konci knihy dokázali vytvoriť pôvabný a ladný celok bez toho, aby aspoň jedna časť nevyznievala afektovane či strojene. A hneď potom bude premýšľať nad tým, či bola kniha vtipná alebo smutná…

A práve tu sa autorkin talent prejaví najvýraznejšie. Dokázala podať osobné tragédie postáv vtipne, trefne a s nadhľadom. Aj pasáže, ktoré by si v inom diele zaslúžili ľútosť či dokonca slzy, tu pôsobili humorne, no napriek tomu sa zachovávala ich vážnosť. Kontrast štýlu písania a obsahu je tak špecifický, že sa už po niekoľkých stranách stáva rozpoznateľným prvkom a humor sa na čitateľa vynorí aj v momentoch, kedy by to vôbec nečakal. Autorka totiž vedela vytvoriť vtipnú scénu bez ohľadu na to, či sa postavy nachádzali v bizarnej alebo v úplne bežnej situácii. Celkovému dojmu napomáha aj jej špecifický rukopis – mnohokrát ide o extrémne dlhé súvetia, ktoré sú však podané zrozumiteľne a jasne.

Každá kapitola zachytáva život jednej z postáv, a to z pohľadu prvej osoby. V jej príbehu však čitateľ zároveň hlbšie spoznáva aj tie charaktery, ktoré boli v centre diania o niekoľko kapitol ďalej a nachádza tak stále ďalšie a ďalšie strany mince, až bude mať v závere pocit, že tentokrát má minca strán rovno dvanásť.  V jednotlivých kapitolách sa vždy znenazdajky vynorí súvislosť, ktorá vytvorí opäť novú spojovaciu čiaru medzi charaktermi a zároveň čitateľom ukáže aj pohľad na jednu a tú istú problematiku z druhej strany.

I keď ide o oddychový kúsok, nie je na škodu, ak čitateľ vstrebáva detaily a memoruje si základné vzťahové väzby. Zníži sa tak riziko, že bude mať v deji najmä v druhej polovici knihy menší neporiadok. Rozprávanie postáv navyše nie je chronologické, o mieša sa tu prítomnosť s retrospektívou, a hoci sú tieto pasáže od seba zreteľne oddelené, je potrebné si sem-tam ujasniť, kde sa práve čitateľ nachádza.