Myšlienka má veľký potenciál, veď náhľad do kriminálneho príbehu „z druhej strany“ (teda z pozície zločinca a nie policajta či vyšetrovateľa) je pre čitateľov nesmierne lákavý. Namiesto sľubovanej zmeny, ktorá by pôsobila ako spestrenie už tak trochu stereotypných severských kriminálok, však môže prísť sklamanie. Autor sa svojím rozhodnutím obral o možnosť podržať čitateľov v napätí, a hoci sa to snažil zachrániť niekoľkými prvkami, ktoré spočiatku zneli sľubne, žiadny z nich nevyužil naplno.

Postavy v príbehu sú nesmierne plytké a ich konanie je viac ako prehľadné. Vystupujú tak v príbehu, na ktorý chtiac-nechtiac vrhajú negatívny tieň a pretvárajú ho do banálnej, priamočiarej a jednoduchej línie, ktorá na priemerného čitateľa severských kriminálok zapôsobí ako rozprávka. Profil hlavnej postavy je vypracovaný veľmi zľahka a nedbalo – miestami jeho rozprávanie pôsobí ako denníkový zápis nejakého tínedžera.

Spočiatku sa mohlo zdať, že autor iba zbiera materiály, ktoré má v pláne neskôr spojiť do jedného celku, no všetky náznaky tohto procesu iba načrtol a nedotiahol do konca. Samotársky Olav, ktorý trpí dyslexiou a je poznačený svojím nedokonalým detstvom, pôsobí sprvoti zaujímavo, ale v polovici knihy sa tento efekt vytráca, nakoľko nenastáva žiadne funkčné využitie jeho profilu.

Dejová línia je oproti titulom zo série Harry Hole jednoduchá až triviálna. Prepracovanú zápletku, nečakané zvraty, spleť mnohorakých postáv, skladačku indícií alebo napätie, ktoré čitateľom nedovolí pravidelne dýchať, tu čakať nemožno. Príbeh je prvoplánový a priamočiary, nejaví žiadne znaky originality a už vôbec nie geniality, ako to je u Nesba zvykom.

Kniha v porovnaní s inými titulmi autora prípomína rozsahom skôr novelu. Počtom strán nemôže ani len konkurovať Pancierovému srdcu či Polícií, keďže Krv na snehu sa dá bez problémov zvládnuť v priebehu dvoch či troch hodín. Príbeh navyše neobsahuje žiadne zapamätateľné prvky, takže na celú zápletku, vrátane mien postáv čitateľ zabudne do niekoľkých dní od prečítania poslednej strany.

Jediným prvkom, ktorí ako-tak pripomínal klasickú Nesbovku, bolo vytvorenie atmosféry. Kniha aj napriek jednoduchej zápletke a postavám, ktoré sú nemastné-neslané, má svojho ducha. Autor dokázal aj na malom priestore opísať jednotlivé situácie tak, aby neboli zdĺhavé, no zároveň mali svoje vyžarovanie.