Hneď v úvode treba povedať, že Piata loď je trochu iná kniha. Od bežnej prózy sa líši v mnohých ohľadoch – štýlom rozprávania, jazykom aj príbehom, v ktorom je potrebné si veľa vecí domyslieť a vysvetliť. Jednoduchšie povedané – čítanie nie je jedinou prácou, ktorá tu na človeka čaká. Musí po celý čas uvažovať, hľadať, skúmať a šmátrať vo svojich pocitoch, ktorým by mal dať absolútne voľnú ruku. Autorka nič čitateľovi nepodsúva prvoplánovo, skôr mu len hodí návnadu a je na ňom, či sa za ňou načiahne a preskúma ju, alebo ju nechá odplávať v domnení, že nešlo o nič podstatné.

Táto skutočnosť je tak trochu dvojsečnou zbraňou – nie každý ju ocení. Ak ste zvyknutí na oddychové príbehy, prípadne napínavé psychologické drámy, bude vám v texte chýbať akcia. Dej sa mnohokrát zasekne a autorka vtedy necháva priestor na to, aby vynikli iné atribúty knihy, no ten typ čitateľa, ktorý nerád snorí v riadkoch a nedokáže nájsť krásu v opisoch či poetickom zobrazení atmosféry, bude z čítania poriadne sklamaný.

Monika Kompaníková má vskutku osobitý rukopis – pomocou širokej slovnej zásoby, s ktorou narába naozaj zručne, dokáže hodnoverne zachytiť atmosféru, emócie aj detaily vnútorného sveta dieťaťa, ktoré muselo dospieť skôr. Po celý čas však jej slová nechávajú čitateľovi priestor k tomu, aby si v príbehu našiel aj svoje vlastné boliestky a traumy, ktoré boli doteraz skryté možno viac, možno menej a možno boli odhalené úplne.