Zmluva podľa Paganiniho síce má niečo do seba, no viem si predstaviť, že čitateľov rozdelí na dve skupiny, ktorých prienik pravdepodobne možný nebude. Kniha je totiž špecifická a táto unikátnosť sa týka rovnako spracovania, ako aj atmosféry či námetu. Začiatok príbehu čitateľa privíta dramatickou scénou, ktorá ho okamžite navnadí. Prvá tretina knihy dokáže čerpať z pocitu, ktorý je možné nájsť na začiatku, no potom dojem výnimočného knižného kúska klesá. Mimoriadne sa tu totiž kolíše krivka napätia a dramatickosti. Zatiaľ čo jedna pasáž úplne stagnuje, pri druhej neviete, čo skôr sledovať a kam namieriť svoju pozornosť, pretože sa zmietate vo vlnách napätia, násilia a akcie, ktorá na vás zbytočne tlačí. Koniec príbehu dôsledkom toho zapôsobí na vnímavejšie publikum ako preexponovaný výmysel, ktorý by sa v reálnom živote pravdepodobne neodohral. Ak patríte medzi čitateľov, ktorí si potrpia na uveriteľnosť textu aj v tomto žánri, môžete pocítiť nemalé sklamanie.

V texte mi takisto chýbala typická pochmúrna a depresívna severská atmosféra. Autorský pseudonym pozostáva síce zo švédskej dvojky, dej sa odohráva zväčša v Štokholme, no feeling charakteristický pre Severanov som tu našiel len v náznakoch. V porovnaní s Nesbom, Olsenom či Larssonom tu možno hovoriť priam o nadnesenej a slniečkovej atmosfére. Zaujímavosťou je, že aj keď sa v príbehu diali nelichotivé skutočnosti a dej nebol skúpy na opisy, slová akosi ostávali len na papieri a nemali na mňa žiaden vplyv.

Keď už spomínam tie opisy, v texte ich je viac ako dosť a nie všetky poskytujú čitateľovi úžitok. Či už ide o bežné statické opisy prostredia, alebo podrobný popis činností hlavných postáv, nie všetky pasáže na mňa zapôsobili ako potrebné a nevyhnutné k ďalšiemu vstrebávaniu textu.