Zmluva podľa Paganiniho

Na začiatku boli dve pomerne bizarné úmrtia. Carl Palmcrona sa dokázal obesiť v miestnosti, kde nie je žiaden nábytok, a Viola Fernandezová sa zasa utopí na jachte, a hoci má pľúca plné vody, jej šatstvo je úplne suché. Náhoda, výnimočný talent alebo týmto dvom obetiam niekto pomohol? Môžu mať podobnú či dokonca i spoločnú minulosť, i keď sa v mnohých ohľadoch líšia? Celej veci sa snaží prísť na koreň komisár Joona Linna, no zatiaľ čo on hľadá súvislosti, netuší, že v lesoch, blízko ktorých našli utopenú Violu, ide o život aj jej sestre Penelope a priateľovi Bjornovi. Ktosi im šliape na päty s odhodlaním poslať ich za dúhový most. Keď tvrdohlavý Joona nachádza prvé stopy, začína ísť do tuhého a v bezpečí už nie je ani on…

Zmluva podľa Paganiniho síce má niečo do seba, no viem si predstaviť, že čitateľov rozdelí na dve skupiny, ktorých prienik pravdepodobne možný nebude. Kniha je totiž špecifická a táto unikátnosť sa týka rovnako spracovania, ako aj atmosféry či námetu. Začiatok príbehu čitateľa privíta dramatickou scénou, ktorá ho okamžite navnadí. Prvá tretina knihy dokáže čerpať z pocitu, ktorý je možné nájsť na začiatku, no potom dojem výnimočného knižného kúska klesá. Mimoriadne sa tu totiž kolíše krivka napätia a dramatickosti. Zatiaľ čo jedna pasáž úplne stagnuje, pri druhej neviete, čo skôr sledovať a kam namieriť svoju pozornosť, pretože sa zmietate vo vlnách napätia, násilia a akcie, ktorá na vás zbytočne tlačí. Koniec príbehu dôsledkom toho zapôsobí na vnímavejšie publikum ako preexponovaný výmysel, ktorý by sa v reálnom živote pravdepodobne neodohral. Ak patríte medzi čitateľov, ktorí si potrpia na uveriteľnosť textu aj v tomto žánri, môžete pocítiť nemalé sklamanie.

V texte mi takisto chýbala typická pochmúrna a depresívna severská atmosféra. Autorský pseudonym pozostáva síce zo švédskej dvojky, dej sa odohráva zväčša v Štokholme, no feeling charakteristický pre Severanov som tu našiel len v náznakoch. V porovnaní s Nesbom, Olsenom či Larssonom tu možno hovoriť priam o nadnesenej a slniečkovej atmosfére. Zaujímavosťou je, že aj keď sa v príbehu diali nelichotivé skutočnosti a dej nebol skúpy na opisy, slová akosi ostávali len na papieri a nemali na mňa žiaden vplyv.

Keď už spomínam tie opisy, v texte ich je viac ako dosť a nie všetky poskytujú čitateľovi úžitok. Či už ide o bežné statické opisy prostredia, alebo podrobný popis činností hlavných postáv, nie všetky pasáže na mňa zapôsobili ako potrebné a nevyhnutné k ďalšiemu vstrebávaniu textu.

Oceňujem však zaujímavú postavu hlavného komisára Joona Linnu, ktorý nemá núdzu o tvrdohlavosť a zaťatosť, ktorá sa mu však v konečnom dôsledku vypláca. Čo sa týka vyšetrovacích metód a postupov vpred, nie vždy sa autori venovali tomu, čo ma zaujímalo. Niektoré pasáže, ktoré na mňa pôsobili ako málo dôležité, tu boli poriadne rozpísané, a to, na čo som bol, naopak, zvedavý, autori spomenuli len námatkovo a skraja. Táto skutočnosť je však môj subjektívny pocit a pripúšťam, že každý čitateľ si v deji nájde svoje miesta, ktoré ho zaujmú viac.

Zmluva podľa Paganiniho je pre tých čitateľov, ktorí v texte strpia násilie aj poriadne dramatickú akciu, ktorá trošku ukrajuje z autenticity. V porovnaní s Uspávačom, Hypnotizérom či Svedkyňou ohňa znamená tento kúsok pre mňa malé sklamanie, no viem si predstaviť, že práve akčnosť, ktorá prekážala mne, iným bude imponovať.