Vánoce v Šípkové ulici – Alena Mornštajnová – recenzia
Vánoce v Šípkové ulici predstavuje príbeh, ktorý má v sebe všetko potrebné – štipku...
Knižná recenzia: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy
Autor: Elisabeth Åsbrink
Recenzent: Martina Melišková
Celkové hodnotenie:
Dodatočné informácie:
Knihu nájdete v eshope:
Nič nie je smutnejšie ako fakt, že sa spoločnosť nedokázala poučiť z chýb už raz spáchaných, že opäť robí rovnaké či podobné prešľapy a tvrdošijne sa snaží rozosievať mylnú mienku o tom, že sa ľudstvo pohlo vpred.
A vo Viedenskom lese stále stoja stromy patrí do žánru beletristickej reportáže. Podľa môjho názoru ju nie je možné zaradiť do „čisto“ reportážneho žánru, nakoľko v knihe prevláda i dejovosť a má pomerne plynulý dejový spád. Zároveň však disponuje prvkami, ktoré sú pre reportáž charakteristické – objektívne stanovisko autora, opieranie sa o historické pramene či iné písomné zdroje, kladenie si autorských otázok, citovanie či prepis korešpondencie alebo rozhovorov s respondentmi. Hoci reportáž patrí do menej obľúbeného žánru, ktorému zvykne uškodiť práve už nepriamo spomenutá vecnosť, v tomto prípade si publikácia dokáže pritiahnuť aj oči čitateľov, ktorí sa s reportážou doposiaľ neskamarátili.
Publikácia zachytáva životný príbeh Otta Ullmanna, židovského chlapca, ktorého kvôli vidine lepšieho a dôstojnejšieho života odobrali vlastným rodičom a z Rakúska ho transportovali do Švédska. Dlhé roky bol v sporadickom kontakte so svojou rodinou len vďaka písomnej korešpondencii. Rodičia tak boli ukrátení o obdobie jeho dospievania a prvých dôležitých životných rozhodnutí, no zároveň žili v domnienke, že je Ottovi podaná perspektíva na lepší a plnohodnejší život. Zatiaľ čo sa oni museli prispôsobovať nezmyselným zákazom, príkazom a zákonom, on mal práv o niečo viac. Autorka však zachytila jeho život komplexne a na takmer štyroch stovkách strán vykreslila dopad druhej svetovej vojny na jednotlivca.
Každé ráno rovnaký pocit. Jeho telo si ešte stále myslelo, že je doma, a prebudenie sprevádzalo ciachovanie trvajúce asi stotinu sekundy. Po noci s nemeckými snami sa jazyk musel prestaviť na švédčinu.Elisabeth Åsbrink
Prevažná časť knihy pozostáva práve z prepisov korešpondencie, ktorú si Otto so svojimi rodičmi vymieňal. Listy sú plné nádeje a ničím neopodstatnenej viery v lepšie začiatky, no zároveň sú v nich priam hmatateľné skľučujúce emócie ako smútok a bezmocnosť. Z reportáže sa tak stala emotívna a zarážajúca výpoveď.
Elisabeth Åsbrink sa podarilo niečo, na čo som doposiaľ vo svetovej reportážnej literatúre narazila len náznakom, prípadne vôbec. Ukázala, že za číslami v spisoch boli skrytí skutoční ľudia. Že deportácia Židov bola síce masová záležitosť, no tieto masy boli tvorené ľuďmi, teda pozostávali z dýchajúcich, mysliacich a cítiacich tvorov, akými sme my všetci. Masovosť zväčša spôsobuje, že sa vytráca identita a svojráznosť. V tejto publikácii je však do popredia vytiahnutý jeden príbeh, na ktorom autorka demonštrovala všetky hrôzy napáchané na Židoch. Príbeh Otta Ullmanna, ktorý počas toho, ako kniha napredovala, vyrástol v dospelého muža, sa dotkne každého čitateľa a pripomenie mu, že Otto je len malou rybkou v mori zla, ktoré sa počas druhej svetovej vojny odohralo. Hoci sa vojna skončila, jej ničivé a deštrukčné následky sa už späť vziať nedajú. Na planéte tak museli existovať ľudia, ktorí nikdy neobdržali ospravedlnenie za stratu svojich najbližších.
A v jednom z ďalších čísel pokračoval Engdahl na rovnakú tému: ,Najradikálnejším riešením židovskej otázky je deportácia Židov na špeciálne vyhradené územie. V rámci jeho hraníc si potom podľa ľubovôle môžu budovať vlastný štát. To nám však nebráni, aby sme si, zatiaľ čo sledujeme tento európsky vývoj, v našej krajine, v rámci našich vlastných hraníc nevyriešili židovskú otázku spôsobom uspokojivým zo švédskeho hľadiska.Elisabeth Åsbrink
Zároveň kniha dokazuje aj fakt, o ktorom sa doteraz v spoločnosti len stroho šepkalo, a tým faktom je skutočnosť, že Švédsko v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia taktiež nemalo čisté ruky, a hoci sa skrývalo za masku solidarity a rovnosti, podnikalo kroky, ktoré sa niesli v súlade s antisemitistickými ideami, rovnako ako ostatné krajiny. Ďalší fakt, ktorý z publikácie priam kričí a je zreteľný už v jej úvode, príliš zdôrazňovať ani nemusím. Skutočnosť, že vývojom prešli postupom času len informačné technológie, no v žiadnom prípade nie myslenie a ideológia ľudstva, jasne demonštrujú slová na zadnej strane obálky: ,Pojem horšej rasy nahradila cudzia kultúra.‘
Knihu nájdete v eshope:
Čítali ste túto knihu? Ako sa Vám páčila? Napíšte nám Váš názor do komentára nižšie.
Vánoce v Šípkové ulici predstavuje príbeh, ktorý má v sebe všetko potrebné – štipku...
V jednoduchosti je krása – aj tak možno v skratke definovať Zamatového králika. Ide...
To, že je kniha zaujímavá, vypĺňa dieru na trhu a ponúka množstvo pohľadov na...
Lucindu Riley buď milujete, alebo vás jej tvorba neosloví a rovnako to bude aj...
Pre lepší online zážitok používame „cookies“. Vďaka nim presnejšie analyzujeme návštevnosť, upravujeme reklamu a užívateľské nastavenia. Súhlasíte so spracovaním súvisiacich osobných údajov?
Viac o cookies