Prevažná časť knihy pozostáva práve z prepisov korešpondencie, ktorú si Otto so svojimi rodičmi vymieňal. Listy sú plné nádeje a ničím neopodstatnenej viery v lepšie začiatky, no zároveň sú v nich priam hmatateľné skľučujúce emócie ako smútok a bezmocnosť. Z reportáže sa tak stala emotívna a zarážajúca výpoveď.

Elisabeth Åsbrink sa podarilo niečo, na čo som doposiaľ vo svetovej reportážnej literatúre narazila len náznakom, prípadne vôbec. Ukázala, že za číslami v spisoch boli skrytí skutoční ľudia. Že deportácia Židov bola síce masová záležitosť, no tieto masy boli tvorené ľuďmi, teda pozostávali z dýchajúcich, mysliacich a cítiacich tvorov, akými sme my všetci. Masovosť zväčša spôsobuje, že sa vytráca identita a svojráznosť. V tejto publikácii je však do popredia vytiahnutý jeden príbeh, na ktorom autorka demonštrovala všetky hrôzy napáchané na Židoch. Príbeh Otta Ullmanna, ktorý počas toho, ako kniha napredovala, vyrástol v dospelého muža, sa dotkne každého čitateľa a pripomenie mu, že Otto je len malou rybkou v mori zla, ktoré sa počas druhej svetovej vojny odohralo. Hoci sa vojna skončila, jej ničivé a deštrukčné následky sa už späť vziať nedajú. Na planéte tak museli existovať ľudia, ktorí nikdy neobdržali ospravedlnenie za stratu svojich najbližších.

Zároveň kniha dokazuje aj fakt, o ktorom sa doteraz v spoločnosti len stroho šepkalo, a tým faktom je skutočnosť, že Švédsko v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia taktiež nemalo čisté ruky, a hoci sa skrývalo za masku solidarity a rovnosti, podnikalo kroky, ktoré sa niesli v súlade s antisemitistickými ideami, rovnako ako ostatné krajiny. Ďalší fakt, ktorý z publikácie priam kričí a je zreteľný už v jej úvode, príliš zdôrazňovať ani nemusím. Skutočnosť, že vývojom prešli postupom času len informačné technológie, no v žiadnom prípade nie myslenie a ideológia ľudstva, jasne demonštrujú slová na zadnej strane obálky: ,Pojem horšej rasy nahradila cudzia kultúra.‘