Hlava plná duchov

Barretovci azda nikdy netúžili po sláve a medializácii, no predsa sa tak stalo. Dobrovoľne-nasilu pod hrozbou úplného bankrotu pristúpili k natáčaniu programu v ich dome o ich vlastnom živote. Ich 14ročná dcéra Marjorie totiž vyhlasuje, že počuje hlasy, ktoré sú príčinou hrôzostrašných udalostí v ich domácnosti. Tajomné hlasy však pomaly ale isto ruinujú nielen samotnú Marjorie, ale rovnako aj všetkých ostatných členov – počnúc rodičmi a končiac mladšou dcérou Merry. Keď zlyháva aj psychiatrická pomoc, jedinou záchranou je kňaz, otec Wanderly, ktorý je odhodlaný vyhnať z Marjorinho tela zlého satana. Podarí sa to? Je Marjorie psychicky chorá, alebo ju naozaj posadli vyššie neidentifikovateľné sily? A nie je to úplne, ale úplne inak?

Príbeh nie je vyrozprávaný takpovediac jednoliato, ale prelína sa tu minulosť (zastúpená v podobe spomienok) so súčasnosťou. Na celú hrôzu čitateľ nazerá z Merrinho pohľadu, a hoci v čase najväčšieho hororu bola dieťaťom, dnes je z nej dospelá žena, ktorá svoje spomienky rozpráva redaktorke píšucej o rodine Barrettovcov knihu. Text vďaka tomu naberá množstvo pozícií – spomienky sú vyrozprávané z pohľadu dieťaťa, pri rozhovoroch so spisovateľkou Rachel príbeh pôsobí dospelejšie.

A navyše – nesmiem zabudnúť na Merrin blog, v ktorom sa vracia k svojim spomienkam, a to opäť z iného pohľadu. Pod maskou psedonymu sa snaží podať celé svedectvo v čo najobjektívnejšom svetle, teda sa štylizuje do pozície nezávislej blogerky, ktorá „len so zanietením“ sledovala televíznu reality šou. Táto časť zachytávajúca jej písomný prejav však dejovú líniu ovplyvňuje len minimálne. Najväčšiu výpovednú hodnotu majú práve spomienkové pasáže opisujúce detstvo a ranú dospelosť dvoch sestier.

Pri čítaní som mala vskutku rozpačité pocity. Občas dej stagnoval a príbeh pôsobil monotónne, potom zasa prišli pasáže, ktoré ma vedeli i vydesiť. Uznávam však, že hoci je príbeh napísaný pomerne zložito (nehodnotím teraz jazykovú stránku knihy, ale skôr vnútornú štruktúru) a autor čitateľa naťahuje, ako len môže, v kútiku duše som sa nevedela dočkať konca, ktorý by mi odpovedal na všetky otázky. Jedno sa však autorovi uprieť nedá – dokázal prekvapiť a záverom ma úplne odrovnal, aj keď uznávam, že nie každý bude s týmto zakončením spokojný. Už dávno som však nemala v rukách príbeh, ktorý by doslova vedel klamať telom.

O jazykovej stránke a všetkom, čo k nej patrí, tu môžno hovoriť ako o priemere. Dialógy trošku zaostávajú oproti „bežnému“ textu, no stále sa v príbehu nachádzajú rýchlejšie či pomalšie čítajúce sa pasáže. Sem-tam sa pritrafí i nejaký vulgarizmus či drsnejšie slovíčko, no téma si to môže dovoliť.

Hlava plná duchov je trošku zložitý, strašidelný príbeh, ktorý jedného čitateľa uväzní v kresle a druhého trošku potrápi svojou výstavbou a pomalším dávkovaním nových informácií. A rovnako je to i s ukončením príbehu – buď ostanete nemo civieť a od úžasu nebudete schopní žiadnej reakcie, alebo knihu odhodíte a autora nazvete klamárom. Cieľovú skupinu je preto trošku ťažšie určiť, no milovníci strašidelných príbehov a čitatelia, ktorí do poslednej chvíle chcú objavovať nové okolnosti, skúste to!