Recenzia

Práve momenty, v ktorých Phoebe precitá a stráca sa v labyrinte všedných udalostí, pocitov a skúseností, sú nosným pilierom celej knihy. Spôsob, akým ona vníma všetko navôkol, je diametrálne odlišný od pohľadu zvyšku sveta. Čitateľ tak dostáva vierohodný obraz o tom, ako náš svet vníma osoba, ktorá je na autistickom spektre. Nejde pritom o obrazy, ktoré má spoločnosť s autizmom úzko späté, práve naopak – autor (v reálnom živote otec dcéry s autizmom) vsádza na kontrast „normálneho a auti“ sveta v momentoch, kedy by to čitateľ najmenej čakal. Postava Phoebe je tak pre svoje publikum nositeľom poznania a otvára i také dvere, ktoré doposiaľ mala spoločnosť zavreté, pretože ich za ňu nemal kto otvoriť.

Čo sa týka deja ako takého, nemožno povedať, že by bol nadmerne dynamický, no v tomto prípade nejde o negatívum. Phoebe prežíva svoj študentský život, rozhoduje sa ohľadom svojej kariéry a po svojom boku má kamarátku Bethany, ktorá sa dostane do nepriaznivej životnej situácie. Aj táto postava, hoci sa zdá byť len vedľajšou, prináša knihe ďalší rozmer. Poukazuje na mocné pazúry domáceho prostredia, na toxické a striktné pravidlá, ktoré mladému človeku nariaďujú jeho rodičia nevediac, ako veľmi mu môžu škodiť.

Čerešničkou na torte, ktorá celý príbeh šperkuje do krásneho výsledného celku, je formálna rovina knihy. Phoebe si svoje zážitky totiž spisuje pomerne originálnym spôsobom – ide o list, ktorého adresátom je jej nebohá mama. Zdôverí sa jej teda so všetkým, čo pred svetom skrýva a knihe tento nápad dodáva ešte väčšiu hĺbku.