Prológ zachytáva odlišné prostredie a neustále rezonuje v mysli čitateľa aj po tom, čo sa prehryzie polovicou knihy. Vyvoláva totiž niekoľko otázok, na ktoré nie je také ľahké odpovedať. Čitateľ tak hľadá súvislosti, vstrebáva detaily a snaží sa nájsť nepatrné indície vedúce k rozuzleniu celého problému. Ak v kriminálkach radi tipujete, kto je vrahom, prípadne, kto za celým zločinom stojí, v tomto prípade autor vaše nervy poriadne poskúša. V texte možno spozorovať niekoľko indícií a stôp, no až neskôr sa ukáže, že šlo o falošné návnady slúžiace na to, aby čitateľovu myseľ oklamali a poplietli.

Ak ste sa začítali do prvého dielu tejto série s názvom Cestujem sama, môžete tu badať zopár podobných znakov, a to nielen vďaka rovnakým menám, ktoré sa v deji mihnú. Po niekoľkých kapitolách je v texte jasne rozpoznateľný rukopis autora – krátke kapitoly, časté striedanie scén, detaily ohľadom vraždy, vyšetrovateľský postup… Sovu by ste teda k Cestujem sama okamžite priradili aj so zavretými očami.

V prípade, že sa vám do hláv tisne otázka, či je potrebné prečítať najprv úvodný diel série a až potom sa pustiť do Sovy, moja odpoveď znie: Určite áno. Prípady, ktorým sa autor v knihách venuje, sú síce separované, no súkromie a životy členov vyšetrovacieho tímu sa posúvajú vpred. A v tomto prípade nejde o zanedbateľný prvok, ktorý by bolo možné ľahko prehliadnuť.

Holger aj Mia v príbehu nezastávajú pozíciu bezduchých vyšetrovateľov, no autor im postupne vytvára vlastné profily a čoraz častejšie čitateľov privádza do kontaktu aj s ich rodinnými príslušníkmi. Mnoho kapitol sa nesústreďovalo na kriminálny prípad, ale na súkromie hlavných postáv a analýzu ich súčasných problémov či vnútorného rozpoloženia.