Syndrom zeleného ježka

Rozprávačom príbehu je mladý spisovateľ s ambíciami udržať sa na literárnom poli čo najdlhšie. Viedol kurzy tvorivého písania, pracoval v divadle ako scenárista a režisér, dáva dokopy svoje vlastné prózy. Jedného dňa sa s ním vedenie divadla rozlúči, a to z dôvodu, že sa nepekne sa zachoval k riaditeľovej dcére. Zatiaľ čo ona chcela vzťah, on túžil po romániku. A tak odchádza na tvorivú dovolenku do Talianska, kde sa snaží napísať text, ktorý jeho vydavateľa očarí. Vzťahové problémy sa mu však nevyhýbajú ani tu. Možno to bude tým, že si ich vyrába sám, ktovie… A možno to ani nechce zmeniť, prahne len po tom, aby našiel svoju múzu. No zdá sa, že je to Francúzka, s ktorou to tiež neskončilo ružovo…

Syndrom zeleného ježka (aneb spověď náladového umelce) je vskutku pozoruhodná próza. Formálne aj štruktúrou pripomína dušu umelca – je nepredvídateľná, nestará sa, čo si o nej pomyslia iní, hľadí len na to, aby jej bolo dobre a mohla tak pokračovať v tom, čo ju baví. Rovnaký je aj hrdina knihy, ktorého meno sa čitateľ nedozvie. Hoci publiku predostrel svoju dušu, vďaka tejto anonymite si zachováva aspoň posledné omrvinky tajomna.

Na krátkom priestore autor vytvoril postavu, ktorá má svoj profil, no zároveň sa čitateľ rozhoduje, či k hlavnému hrdinovi cíti sympatie, alebo ním pohŕda. Mladý spisovateľ je totiž neuveriteľný egocentrik – dbá o svoje blaho a nezamýšľa sa nad tým, či svojou prelietavosťou niekomu ublíži. Jednoducho koná tak, aby bol v prítomnom momente spokojný a ak sa tak práve nedeje, neštíti sa zotnúť ďalšiu hlavu, aby sa oslobodil.

Rozprávanie v prvej osobe pôsobí sviežo a rezko. Svojský štýl písania autorovi uprieť nemožno – na prvý pohľad síce text pôsobí banálne a jednoducho, no vyžaruje z neho isté spektrum pocitov. Novela sa číta nesmierne rýchlo aj napriek pomalšiemu dejovému tempu, ktoré však v tomto prípade nevrhá na knihu ako celok zlý tieň. Jednoduchý dej má svoje opodstatnenie – je živnou pôdou pre emócie, ktoré by sa inak v napínavom príbehu úplne stratili. V ľahučkom deji navyše vynikajú aj opisy miest a krajín, ktoré hlavný hrdina navštevuje. Čitateľ tak v diele bez problémov rozpozná atmosféru Talianska a Francúzska.

Autorovi sa podarilo zobraziť dušu umelca so všetkým, čo k tejto identite patrí. Syndrom zeleného ježka preto odporúčam čitateľom, ktorí si nepotrpia na rýchly dejový progres, no dokážu si v texte vychutnať čaro prítomného okamihu a radi sa ponoria do duše neznámeho človeka, ktorý pred nimi okrem svojho mena neskrýva vôbec nič.