Príbeh je rozprávaný z pohľadu nezávislého rozprávača a zatiaľ čo sa spočiatku dej zameriava len na Janie a Andersona, neskôr sa do centra pozornosti dostávajú aj postavy, ktoré pomaly vstupujú do deja a rozširujú jeho kontext. Hoci charaktery nie sú ukážkovo vyprofilované a slúžia skôr len ako sprostredkovatelia nových súvislostí, autorka ich štylizuje do polôh, ktoré dokážu vyvolať v čitateľoch pochybnosti. Anderson je priam posadnutý svojou vedeckou prácou o deťoch, ktoré sa nedokážu odpútať od minulých životov, a Janie zasa balansuje medzi neistotou a nádejou, či je jej syn v dobrých rukách. Naproti tomu postupne prichádza aj ďalšia postava Denise, ktorá aj po rokoch dúfa v návrat v svojho strateného syna nápadne sa ponášajúceho na chlapca, s ktorým sa stotožňuje Noah.

Zabudnutý čas dokáže v čitateľoch vyvolať emócie. Príbeh napreduje celkom rovnomerne a neustále sa publikum stretáva s novými podnetmi, ktoré je potrebné spracovať. Ľudia, ktorí tejto téme naplno dôverujú a vedia si predstaviť, že sa podobné skutočnosti dejú aj v reálnom živote, môžu sem-tam pocítiť aj mierny strach či obavu pred akýmsi imaginárnym krokom do neznáma. Zaujímavo sa javia i kapitoly, ktoré síce nemajú žiaden súvis s dejovou líniou, no sú výňatkom z inej literatúry. Čitatelia tak okrem príbehu Noaha spoznajú aj iné deti, ktoré sväto-sväte opisovali svoj život pred narodením v súčasnom tele.